Na hágovských vrchoch pri Magure sa pekne v kŕdli pásli ovce. Ako by aj nie, keď včera bolo chladno a psota, takže trochu prihladné sa vrátill do košiara. Zo včerajšieho podoja bača urobil Iedva tri hrudky syra. Odvážil ich. A sám sa vybral s kŕdľom, nech sa ovce dobre napasú, lebo tí valasi by sa len napchávali a vylihovall. Vzal so sebou aj dve šteniatka, ktoré vrhla Čierna. Rád by sa ich zbavil.
To sa dnes vyčasilo! Ovce sa usilovne pásli. Stál nad kŕdľom opretý o valašku, rozmýšľal, čo s tými štencami. Spomenul si, že poniže je močiar. Rozhodol sa štence utopiť. Ovce zveril na Dunajca a Pozora, a zamieril k močiaru. Nebol to obyčajný močiar, lež jazero. Šteniatka jedno po druhom chytil za hlavu a šups s nimi do jazera. Potom sa pobral k ovciam. Prešiel sotva pár krokov, obzrel sa – jazero je mu v pätách. Tu ho máš! Hneď sa behom pustil do kopca, myslel, že voda za ním nepôjde. Ale kdeže, voda ho nasledovala. Prebehol už vrchol kopca, a nič sa nezmenilo. Keď bol v polovIci svahu, pri lesíku, vydriapal sa na smrek. Predsa až k nemu nevystúpi. Jazero sa zastavilo pod smrekom. Trvalo len chvíľku, kým ho podmylo, a bača bác dolu hlavou! Utopil sa. Odvtedy tam jazero už zostalo.
V chalupe Vaľka Bartkovského, ktorá stojí v doline pod jazerom, sa ešte neskoro v noci mihotal kahanček. Vaľkovej žene Barborke bolo nevoľno. Chlap nevedel, čo si má počať Odrazu sa ktosi trepe do chalupy. Stará baba! Valek bol celý nesvoj, návštevníčku však úctivo privítal a ponúkol miestom. Ale baba šla rovno k posteli. Čo s Barborkou robila, to Valek nevie, iba čo mu prikázala, že ju má volať za kmotru. Zostal stáť ako oparený. O chvíľu sa baba schystala na odchod a vyzvala Vaľka, aby ju odprevadil. Ten s nevôľou, ale predsa len šiel. Prišli až k jazeru. Vaľkovi vstali vlasy dupkom. Na to, čo videl v jazere, do smrti nezabudne. Ani nevie, ako sa vrátil späť, iba si pamätá, že dostal víno, pre ženu koláče a niekoľko zlatiakov. Chýr o tom sa pomaly rozniesol po susedných dedinách a ľudia, keď o udalosti rozprávali, nezabudli dodať, že sa to stalo Vaľkovi Bartkovskému.
Po čase k dobrej vode, ktorá vyteká z jazera, pribudIi ďalšie domce a dedina dostala názov Jezersko. Ľudia potrebujú chlieb. Jezerčania svoje obilie museli voziť na zomletie až do matiašovského mlyna, k Lopatovi. Raz sa čosi so starým mlynárom poharkali, ba aj pohnevali. Zaumienili si, že si postavia vlastný mlyn. Potok pretekajúci Jezerskom má málo vody a napokon v dedine niet vhodného miesta pre mlyn. Také miesto, nazývané Keheľ, je až poniže dediny, na sútoku jezerského potoka a Rieky. Mlyn postavili, za čas aj mleli. Lenže prišlo suché leto, vody ubudlo a mlyn musel zastať. Mlynár nechcel strácať zárobok. Prišlo mu na um, ako si pomôcť. Mal by pustiť viac vody z jazera nad dedinou. Tak aj urobil. Prehĺbil koryto potoka vytekajúceho z jazera, a prúd sa zväčšil. Mlel. Vody ustavične pribúdalo! Mlynský kameň sa tak prudko krútil, až sa triasla celá mlynica. Keď doznel večerný zvon, mlynárovi ktosi zabúchal na okno. To mu Duch jazera prikázal, aby hneď išiel zmenšiť prúd, lebo jazerná voda zaleje všetko za Magurou. Vystrašený mlynár odstavil vodu a utekal k jazeru. Urobil, čo mu prikázal Duch jazera. Ale kým sa stačil vrátiť, z mlynského kameňa, ktorý sa zo zotrvačnosti krútil s rovnakou silou ako predtým, vykrušili sa a poodfrkávali celé kusy. Kameň sa nedal viac používať. Valek rozumkoval, až prišiel na to, že ho treba odložiť na pamiatku. Kedže voda z jazera by bola zatopila všetko za Magurou, a svätého Jána utopili, rozhodol sa, že do kameňa zasadí stĺp s jeho soškou. Stalo sa. Soška na stĺpe zasadenom do mlynského kameňa dodnes stojí pri ceste smerom do Spišských Hanušoviec. Tak mlynár z Kehľa odložil kameň na pamiatku.
Pozrite si našu sekciu Aktivity a získajte ďalšie informácie o túre k tomuto nádhernému prírodnému úkazu 🙂