Rozprávka Zbojnícka krčma

rozpravka-zbojnicka-krcma

Na Zamagurí vzniklo mnoho príbehov a rozprávok. Postupom času však začali upadať do zabudnutia a preto sa pán Ján Lach z Malej Frankovej rozhodol, že ich pozbiera a spracuje do nádhernej knižôčky Goralské rozprávky z Malej Frankovej. Prečítajte si jednu z nich 🙂

V dávnych dobách sa po našich, ale aj po všetkých okolitých lesoch, túlali zbojníci. Boli to vysokí a silní chlapi, nosili široké kožené vybíjané opasky, vyšívané košieľky a hlavy im pred slnkom chránili klobúky s orlími perami. Za opaskom každého z nich bola zastoknutá pištoľ a v ruke ostrá valaška, čo v prípade potreby vedela v ruke šikovného zbojníka nahnať poriadny strach. Ej, veru nebolo pána, ktorý by im bol ušiel, keď sa zbojníci rozhodli ozbíjať ho. Tí usilovne zbíjali, kde sa len dalo. Po cestách z Poľska do Kežmarku z Javoriny do Červeného Kláštora, i hocikde inde. Aj cez frankovské lesy viedla jedna cesta, volala sa blankovaná. Slúžila pánom, ktorí sa po nej vozili na kočoch a veru nie raz sa z nej vracali s prázdnymi mešcami. Zbojníci sa večerami schádzali v jednej krčme, ktorá stála na vrchu Magury. Tam sa zabávali, pili, tancovali od večera do rána. Darmo ich drábi naháňali po horách, po dolinách. Títo vetrom ošľahaní chlapi sa im strácali v hustých lesoch ako prízraky. Raz pri jednej takejto naháňačke zbojníci vbehli do krčmy na Magure. Drábi ich prenasledovali a keď tam docválali na svojich koňoch, obkľúčili celu krčmu. Vbehli dnu, no na ich počudovanie po zbojníkoch nebolo ani chýru, ani slychu. Spočiatku si mysleli, že ich krčmár ukryl niekde v krčme na povale. Prikázali mu naskutku prezradiť kde sú, kde ich ukryl. Pohrozili mu žalárom, ba aj smrťou, no krčmár si stále stal za svojim a tvrdil, že v krčme žiadni zbojníci nie sú. Pandúri sa teda dali do práce, prehľadali podrobne celú krčmu, no po zbojníkoch ako keby sa zem bola prepadla. V celej krčme ani živej duše. Pandúri teda odišli, krčmára nechali na pokoji, no stále si nevedeli vysvetliť, kde sa zbojníci mohli podieť. Toto sa často opakovalo, veru nejedna z takýchto naháňačiek skončila podobne. Zbojníci sa vždy v krčme stratili ako duchovia. Medzi pandúrmi sa začali šíriť reči, že zbojníci sú lesní duchovia, a že krčma je prekliata. Báli sa potom k nej priblížiť, aby sami nepochodili zle.

rozpravka-zbojnicka-krcma

A viete, ako to bolo naozaj? V krčme pri peci stál veľký kotol, pod tým kotlom bol otvor a ten ústil do dlhého tunela v zemi, ktorý viedol útrobami Magury. Vždy, keď zbojníci vbehli do krčmy, rýchlo poskákali do diery pri peci, krčmár založil kotol na svoje miesto a zbojníci bezpečne zmizli tunelom. Dlhý tunel končil až v Malej Frankovej, takže zbojníci z neho vychádzali otvorom Za Brehmi. Túto dieru mali dobre zamaskovanú, aby ich tajný únikový tunel nikdy nikto neobjavil. Ej, veru, veľa krát si zbojníci zachránili svoju kožu vďaka tomuto tunelu. A či je to všetko naozaj pravda? No o diere Za Brehmi rozprávajú starí Frankovčania ešte aj dnes. A keby ste sa vybrali hore na vrch Magury, videli by ste, že sú tam dodnes dobre viditeľné základy zo starej zbojníckej krčmy.

Ak chcete získať tipy na výlety po Spišskej Magure, vydať sa po stopách zbojníkov a nájsť základy starej zbojníckej krčmy, navštívte sekciu Aktivity a inšpirujte sa 🙂

Čo prikázal Duch jazera

jezerske jazero

Na hágovských vrchoch pri Magure sa pekne v kŕdli pásli ovce. Ako by aj nie, keď včera bolo chladno a psota, takže trochu prihladné sa vrátill do košiara. Zo včerajšieho podoja bača urobil Iedva tri hrudky syra. Odvážil ich. A sám sa vybral s kŕdľom, nech sa ovce dobre napasú, lebo tí valasi by sa len napchávali a vylihovall. Vzal so sebou aj dve šteniatka, ktoré vrhla Čierna. Rád by sa ich zbavil.

To sa dnes vyčasilo! Ovce sa usilovne pásli. Stál nad kŕdľom opretý o valašku, rozmýšľal, čo s tými štencami. Spomenul si, že poniže je močiar. Rozhodol sa štence utopiť. Ovce zveril na Dunajca a Pozora, a zamieril k močiaru. Nebol to obyčajný močiar, lež jazero. Šteniatka jedno po druhom chytil za hlavu a šups s nimi do jazera. Potom sa pobral k ovciam. Prešiel sotva pár krokov, obzrel sa – jazero je mu v pätách. Tu ho máš! Hneď sa behom pustil do kopca, myslel, že voda za ním nepôjde. Ale kdeže, voda ho nasledovala. Prebehol už vrchol kopca, a nič sa nezmenilo. Keď bol v polovIci svahu, pri lesíku, vydriapal sa na smrek. Predsa až k nemu nevystúpi. Jazero sa zastavilo pod smrekom. Trvalo len chvíľku, kým ho podmylo, a bača bác dolu hlavou! Utopil sa. Odvtedy tam jazero už zostalo.

V chalupe Vaľka Bartkovského, ktorá stojí v doline pod jazerom, sa ešte neskoro v noci mihotal kahanček. Vaľkovej žene Barborke bolo nevoľno. Chlap nevedel, čo si má počať Odrazu sa ktosi trepe do chalupy. Stará baba! Valek bol celý nesvoj, návštevníčku však úctivo privítal a ponúkol miestom. Ale baba šla rovno k posteli. Čo s Barborkou robila, to Valek nevie, iba čo mu prikázala, že ju má volať za kmotru. Zostal stáť ako oparený. O chvíľu sa baba schystala na odchod a vyzvala Vaľka, aby ju odprevadil. Ten s nevôľou, ale predsa len šiel. Prišli až k jazeru. Vaľkovi vstali vlasy dupkom. Na to, čo videl v jazere, do smrti nezabudne. Ani nevie, ako sa vrátil späť, iba si pamätá, že dostal víno, pre ženu koláče a niekoľko zlatiakov. Chýr o tom sa pomaly rozniesol po susedných dedinách a ľudia, keď o udalosti rozprávali, nezabudli dodať, že sa to stalo Vaľkovi Bartkovskému.

Po čase k dobrej vode, ktorá vyteká z jazera, pribudIi ďalšie domce a dedina dostala názov Jezersko. Ľudia potrebujú chlieb. Jezerčania svoje obilie museli voziť na zomletie až do matiašovského mlyna, k Lopatovi. Raz sa čosi so starým mlynárom poharkali, ba aj pohnevali. Zaumienili si, že si postavia vlastný mlyn. Potok pretekajúci Jezerskom má málo vody a napokon v dedine niet vhodného miesta pre mlyn. Také miesto, nazývané Keheľ, je až poniže dediny, na sútoku jezerského potoka a Rieky. Mlyn postavili, za čas aj mleli. Lenže prišlo suché leto, vody ubudlo a mlyn musel zastať. Mlynár nechcel strácať zárobok. Prišlo mu na um, ako si pomôcť. Mal by pustiť viac vody z jazera nad dedinou. Tak aj urobil. Prehĺbil koryto potoka vytekajúceho z jazera, a prúd sa zväčšil. Mlel. Vody ustavične pribúdalo! Mlynský kameň sa tak prudko krútil, až sa triasla celá mlynica. Keď doznel večerný zvon, mlynárovi ktosi zabúchal na okno. To mu Duch jazera prikázal, aby hneď išiel zmenšiť prúd, lebo jazerná voda zaleje všetko za Magurou. Vystrašený mlynár odstavil vodu a utekal k jazeru. Urobil, čo mu prikázal Duch jazera. Ale kým sa stačil vrátiť, z mlynského kameňa, ktorý sa zo zotrvačnosti krútil s rovnakou silou ako predtým, vykrušili sa a poodfrkávali celé kusy. Kameň sa nedal viac používať. Valek rozumkoval, až prišiel na to, že ho treba odložiť na pamiatku. Kedže voda z jazera by bola zatopila všetko za Magurou, a svätého Jána utopili, rozhodol sa, že do kameňa zasadí stĺp s jeho soškou. Stalo sa. Soška na stĺpe zasadenom do mlynského kameňa dodnes stojí pri ceste smerom do Spišských Hanušoviec. Tak mlynár z Kehľa odložil kameň na pamiatku.

jezerske-jazero-2

Pozrite si našu sekciu Aktivity a získajte ďalšie informácie o túre k tomuto nádhernému prírodnému úkazu 🙂

Rozprávka o troch zbojníckych bratoch

O_troch_bratoch

Na Zamagurí vzniklo mnoho príbehov a rozprávok. Postupom času však začali upadať do zabudnutia a preto sa pán Ján Lach z Malej Frankovej rozhodol, že ich pozbiera a spracuje do nádhernej knižôčky Goralské rozprávky z Malej Frankovej. Prečítajte si jednu z nich, začína Rozprávka o troch zbojníckych bratoch

Kedysi dávno boli také časy, že medzi ľud’mi vládla veľká bieda. Ťažko pracovali na svojich políčkach, aby mali aspoň čo-to do úst vložiť. Takto to bolo aj na Malej Frankovej, kde žili traja bratia Svocynskí so svojou chorou matkou v biednej chalupe. Najstarší sa volal Juzek, druhý Jendruš a tretí najmladší Jaš. Chovali jednu kravu a pár ovečiek a keďže už nemali otca, starali sa o gazdovstvo sami. Matka ich neustále učila, že v bratskej jednote je sila a keď budú vždy držať spolu, budú ľahšie zvládať všetky životné problémy. V jedno ráno vstal Juzek z postele a hneď išiel k matke, že jej pripraví raňajky, no ona už len ležala bezvládne na posteli. Juzek pochopil, že ich už navždy opustila. Bratia boli z jej smrti veľmi zronení, pretože mali svoju matku nadovšetko radi. Za posledné peniaze jej urobili pohreb a rozhodli sa, že musia svoje životy zobrať do vlastných rúk. I dali sa na zboj. Večerami chodievali do krčmy na Budzokuvke, kde sa spoznali s mladou krčmárkou. Keďže osamotení chlapci často potrebovali na zabezpečenie života aj ženskú ruku, ktorá by im navarila, či oprala, oslovili krčmárku Betu, či by nešla s nimi do sveta. A tak sa traja bratia s krčmárkou Betou túlali po slovenských horách. Zbíjali po slovenskej zemi od Zamaguria, cez Oravu a Liptov, až po Gemer. Schovávali sa v lesoch, v horách a v skalných jaskyniach, kde na nich stále čakala Beta s pripravenou večerou. Medzi bratmi vždy platili múdre slová ich nebohej matky a tak aj keď zbíjali, nikdy neubližovali chudobným a biednym. Veď nakoniec takými biednymi boli voľakedy aj oni. Bratia museli veľa krát utekať pred pandúrmi, ktorí ich každú chvíľu naháňali. No keďže boli stále jednotní, vždy sa im podarilo ujsť. Po čase mali traja zbojníci nazbíjané už toľké bohatstvo, že dukátov mali za plný kotlík. Najstarší Juzek raz navrhol: „Bratia moji, nazbíjali sme už dosť, máme sa veľmi dobre, ale spomeňme si na našich, susedov a ostatných doma. Niektorí naozaj nemajú čo do úst vložiť. Vráťme sa späť na Frankovky a pomôžme im.”

Rozpravka-o-troch-zbojnickych-bratoch-Zamagurie_Pieniny

Jendruš a Jaš uznali, Juzek má pravdu a tak spoločne snovali plány, ako sa vrátiť domov. Keď to však počula Beta, neveľmi sa jej to páčilo. Navonok síce bola milá, ale vo vnútri to bola veľká lakomnica a nechcela sa s nikým deliť o nazbíjaný majetok. Túžila mať všetky peniaze len pre seba, kúpiť si všetko, po čom jej srdiečko túži. A tak sa rozhodla konať. Ráno keď traja bratia odišli zbíjať, Beta zišla dole do mesta a vyhľadala drábov. Povedala im, kde sa zbojníci schovávajú a aj to, kedy sa do svojho úkrytu vrátia. Potom sa rýchlo vrátila naspäť do jaskyne, ktorá sa nachádzala v horách neďaleko Červeného Kláštora. Beta tam dobehla, sadla si na kotlík s dukátmi a zakryla ho sukňou, aby ho náhodou nevideli drábi. Chcela predsa, aby všetky peniaze boli iba jej. Keď sa traja bratia vrátili, Beta sedela na sukňou zakrytom kotlíku a šúpala zemiaky. Zbojníkom bolo podozrivé, že Beta ešte nemá navarené. No ani sa jej nestihli opýtať, čo celý deň robila, keď vtrhli do jaskyne pandúri a obkľúčili ich. Bratia sa statočne bránili, ale proti presile nemali žiadnu šancu. Drábi ich poviazali a vliekli do mesta, kde už na nich čakala šibenica. Keď pandúri odviedli zbojníkov z jaskyne, Beta dlho nemeškala. Zobrala kotlík s dukátmi a pobrala sa na cestu domov. Celou cestou sa tešila z toho, ako ľahko prišla k toľkému bohatstvu. Doma v dedine všetkým narozprávala, že troch bratov pochytali pandúri, že videla ako ich vešajú a že iba jej sa akýmsi zázrakom podarilo uniknúť. Potom otvorila svoju krčmu, ale o ukradnutom poklade nepovedala ani slovo. Netušila však, čo sa udialo, kým drábi viedli bratov zbojníkov cestou do mesta na šibenicu. Najmladší Jaš mal pri sebe schovaný malý nožík, ktorý so sebou nosil už od detstva. Podarilo sa mu ním s ťažkou biedou rozrezať putá, ktorými mal zviazané ruky. Zbadali to Juzek a Jendruš. Jaš im pohľadom naznačil, že sa ich pokúsi tiež rozviazať, aby mohli spolu ujsť. Nenápadne, s rukami založenými za chrbtom sa Jaš s nožíkom približoval k Juzkovým rukám. Ako mu však podal nožík a Juzek si začal prerezávať putá, všimol si to jeden z drábov a chcel zasiahnuť.

Ked’ už bolo všetko stratené, Jendruš a Juzek prikázali Jašovi: „Uteč, uteč, zachráň sa aspoň ty!” Jaš nechcel opustiť svojich bratov, ale musel si chrániť kožu. Ozlomkrky utekal, nevedno kam, až vbehol do hustého lesíka a zmizol pandúrom z dohľadu. Mal šťastie, nenašli ho. Keď sa už drábi vzdali prenasledovania, vrátili sa, aby aspoň ďalších dvoch zbojníkov odovzdali spravodlivosti. Jaš ich však potajomky sledoval, aby zistil, kam vedú jeho bratov. No drábi boli šikovnejší. Poistili sa a bratov dali ihneď po príchode do mesta popraviť. Biedny Jaš ostal na svete sám. Smútil za svojimi bratmi a nemohol ich ani pochovať. Vybral sa teda nešťastný naspäť do svojej rodnej dediny. Keď došiel na Frankovky, zamieril rovno do krčmy na Budzokuvke. Už z cesty videl, že sa tam svieti a tak nahnevaný vošiel dnu. Akí prekvapení ostali chlapi sediaci v krčme, keď ho zbadali! Hneď naňho spustili: „Jašu, ty žiješ? Krčmárka Beta nám predsa vravela, že vás všetkých pochytali drábi a obesili.” Nahnevaný Jaš vykríkol: „A povedala vám tiež, že to ona nás zradila a udala drábom? A že nazbíjané dukáty, ktorými sme chceli pomôcť ľuďom v dedine, ukradla ona?” Potom všetkým vyrozprával dlhý príbeh o ich živote počas zbíjania a o Betinej zrade. Prekvapená krčmárka najskôr nechcela veriť vlastným očiam, že sa Jaš predsa len zachránil. No potom zobrala rozum do hrsti a snažila sa nenápadne ujsť z krčmy aj s ukradnutými dukátmi. Jaš ju však zastavil a nenávistne na ňu vyšplechol: „Ty hnusná zradkyňa! Pripravila si nás o dukáty a mojich bratov aj o život. Jediné. čo si zaslúžiš, je smrť!” No Jaš jej nedokázal ublížiť. Zľutoval sa nad ňou a nechal ju odísť. Kotlík s pokladom jej však zobral a urobil tak, ako to chceli jeho bratia. Dukáty rozdal v dedine najchudobnejším a tým, čo to najviac potrebujú. Všetkým — okrem Bety. Tá ostala chudobná, pretože ľudia ju aj jej krčmu začali zďaleka obchádzať a tak ju prikvačila bieda, ktorú si za svoju zradu veru zaslúžila.

Získajte tipy na výlety v okolí Malej Frankovej nájdete v našej sekcii Aktivity.